Ani ako nové učiteľky či učitelia sa nemusíte báť začať s triednymi knižnicami okamžite. Prečítajte si krásnu skúsenosť Lindy Parobekovej (ZŠ s MŠ Radvanská 1, Banská Bystrica), ktorá vás rýchlo povzbudí v tom, že s každou snahou prichádza odmena. Aj pri najmenších prváčikoch.
Minulý rok som ako začínajúca učiteľka dostala triedu prvákov a učebňu, ktorá ešte v septembri zívala prázdnotou. S odstupom času si myslím, že sa mi nič lepšie nemohlo stať. Tento čistý štart v poloprázdnej triede sa okamžite začal myšlienkou: tento rok sa z mojich prvákov stanú nadšení čitatelia, ktorí si vedia prečítať pre radosť celú knižku. A keď nie celá trieda, tak aspoň pár z nich.
Túto myšlienku som sa snažila napĺňať od začiatku školského roka. Prvou úpravou triedy bol nákup poličiek, z ktorých vznikla triedna knižnica a ďalší nákup zahŕňal pár triednych knižiek. Vyberala som knižky plné obrázkov s menším množstvom textu. Ako rok prechádzal a moji prváci začali čítať svoje prvé vety, knižnicu začali navštevovať čoraz častejšie. Koberec, vankúše a poličky s knižkami začali deti lákať a možnosť (nie povinnosť) ísť do triednej knižnice získali aj vtedy, keď si na hodine splnili všetky úlohy a ostal im čas naviac.
Postupne som hodiny úrovňovala podľa aktuálnych možností detí a prirodzene sa vyčlenila skupina najlepších čitateľov. Táto skupina čitateľov bola veľkou motiváciou pre ostatné deti. Okrem iného získali možnosť čítať si počas hodiny v kútiku na chodbe, kde mali svoj priestor a ticho na čítanie, čo lákalo aj ostatných. S potrebou hľadania miesta na čítanie, ktoré je tiché a zároveň nie je súčasťou triedy, v ktorej je počas hodiny pracovný ruch ako v úli, prišli práve samotné deti. Zvolili si miesto s kobercom, fitloptami a domčekom na chodbe. Postupne som začala chápať, že deti náš vzťah berú ako priestor, kde môžu vyjadrovať svoje potreby a hľadajú vlastné riešenia. Prváci. Šesť až sedem ročné deti. Nádherné sledovať, čo všetko dokážu, keď na to majú priestor a podporu.
Krátko nato prišli deti s otázkou, či si môžu chodiť čítať na chodbu aj počas prestávok. Čítali počas hodín, počas prestávok a skupina čitateľov sa zväčšovala. Počas veľkých prestávok sme si zaviedli spoločné čítanie. Bol to čas, kedy si každý zobral svoju knižku, vrátane mňa, našiel si miesto v triednej knižnici a začal si čítať. Aká radosť vznikla, keď sme v rovnaký čas otočili stranu alebo keď sme prečítali rovnaký počet strán. Otázky detí s úžasom v očiach ma neprestávali prekvapovať… “Pani učiteľka, ty tak rýchlo čítaš? O čom je tvoja knižka? Aké knižky si čítala, keď si bola malá? Budeš si čítať aj zajtra?” Deti ma denne čakali s mojou rozčítanou knižkou v rukách a čakali, kým sa k nim pridám.
Keď deti začali čítať celé knihy, rozhodla som sa vytvoriť čitateľské dielne, kde si knižky navzájom predstavovali a odporúčali. Odporúčanie dieťaťa dieťaťu má veľkú moc, a preto som hľadala spôsob, ako na to. Nápad bol o chvíľu na svete. Začali sme nahrávať „reklamy na knižky“, v ktorých deti knižku ukazujú a komentujú. Dokázali sa vyjadrovať k množstvu textu, obrázkom, deju, postavám a niekedy sa rozhodli pridať aj to, čo ich knižka naučila či inú vlastnú myšlienku. Odporúčali ich chlapcom alebo dievčatám, tým, ktorí majú radi zábavu či zvieratká… Odporúčali ich pre tých, ktorí sa ešte len učia čítať alebo tým, ktorí si trúfnu na viac textu.
Prvú reklamu sme natočili spoločne. Keďže som mala v triede veľké rozdiely medzi úrovňami čítania, reklamy sme spočiatku natáčali len so skupinkou zručnejších čitateľov, aby sme sa vyhli demotivácii detí, ktoré si ešte na knižku netrúfli. Našli sme si čas, kedy sme sa odčlenili od zvyšku triedy. Vybrala som malú, tenkú knižku s jednou či dvomi vetami na strane. Sadli sme si do kruhu na koberci a spoločne sme ju celú prečítali. Trvalo nám to len pár minút. Na konci som sa s nadšením v hlase deti pýtala, aké to je prečítať celú knihu? A čo by o nej chceli povedať svojim spolužiakom, ktorí túto spoločnú chvíľu mali ešte len pred sebou?
Začal sa náš prvý rozhovor o spoločne prečítanej knihe a deti boli z prečítanej knižky nadšené. Po rozhovore som im predstavila reklamu na knižku, ktorú som natočila ja. Zistili, že je v nej skoro to isté, na čo prišli aj samy. Nadväzovalo samotné natáčanie. Rozdelili sme si, kto a čo by chcel o knižke povedať. Klapka… teraz! Reklamu sme natočili na prvý pokus. Postačil na to mobilný telefón, na ktorom sme si reklamu hneď aj pozreli. Skupinka týchto čitateľov získala možnosť natáčať reklamy aj doma a za pomoci rodičov sa ku mne čoskoro dostali prvé z nich. Po čase som tento proces opakovala aj s druhou polovicou triedy a reklamy mohli natáčať všetci. Deti knižku prečítali, s rodičmi doma natočili video a poslali mi ho. Reklamy som následne spravovala a vytvorila k nim online priestor a neskôr triednu web stránku, kde si mohli reklamy prezerať v škole aj doma.
Každá reklama získala svoj vlastný QR kód, pod ktorým sa automaticky spustila. QR kódy deti dostávali vo vytlačenej podobe po niekoľko kusov. Pár z nich mohli niekomu venovať, no jeden si vyčlenili do samotnej knižky. Ak sa knižka nachádzala v našej triednej knižnici, spoločne sme do nej QR kód nalepili. Takto mohla každá knižka získavať mnoho QR kódov od rôznych detí a keď niekto na knižku natrafil, hneď videl, kto ju už čítal pred ním a mohol si danú reklamu prezrieť. Z QR kódov sa taktiež rozrastal triedny strom, kde si svoj kód deti pridávali a budovali jeho korunu.
Náš strom, webstránka, knižnica aj skupina čitateľov sa rozrastajú dodnes. Pred letom tiež deti pracovali so Spomienkovníkom Prečítaného leta a zbierali čitateľské odznaky: odznak Plážového, Piknikového, Spoločenského a Cestovateľského čitateľa. Každý odznak má svoju úlohu a po jej splnení môžu odznak hrdo nosiť.
Z triedy sa nám postupne stáva trieda, ktorá číta pre radosť. Teší ma, koľko vášnivých čitateľov z nich už teraz vyrastá. Priznávam, že to chce veľkú dávku energie, ktorú je potrebné vynaložiť a množstvo času, ktorý si treba nájsť. Možno tak ako ja prídete na to, že nie všetko sa dá vždy stíhať. Nech vás to neodradí. Verte, že deti vám to rady odpustia a pripomenú.
Ja si túto námahu dám rada aj tento rok, pretože vidím, aký veľký význam to pre deti môže mať. Beseda v Martinuse, návštevy knižnice, spoločné nakupovanie knižiek a všetky rozhovory o knižkách skutočne stoja za to. Je krásne pozorovať, ako deti vyhľadávajú vo voľnom čase knižky, ako sa o nich rozprávajú, ako si ich spoločne prezerajú a ukladajú v triednej knižnici. Potvrdilo sa mi to aj pri koncoročných listoch, ktoré mi deti písali ako reflexiu nášho prvého ročníka: že sú rady, že sa naučili čítať, že sa zamilovali do kníh tak ako ja.
Nech je vám tento príbeh inšpiráciou: už prvák môže byť vášnivým čitateľom, dokáže rozumieť tomu čo číta, môže čítať pre radosť a dokáže toho oveľa viac, ako sa môže zdať, keď mu na to dáte priestor, čas a stojíte pri ňom ako vzor.
autorka: Linda Parobeková, úvod & editorka: Monika Freml (Krajina čitateľov)
foto: Linda Parobeková